Chlieb náš každodenný ?

Poznáme to asi všetci, koniec obyčajného pracovného dňa, človek sa už teší domov na zaslúžený oddych. Ešte predtým je však treba zastaviť sa v obchode a kúpiť zopár základných potravín, ktoré sa minuli.

Rýchlo vbehneme do predajne jedného z našich potravinových reťazcov, pohádžeme do košíka to základné: pečivo, vajíčka, mlieko, maslo, ovocie, zeleninu. Ponáhľame sa ku pokladni, kde už stojí pomerne veľké množstvo ľudí, rovnako nervóznych ako sme my. Vyložíme potraviny na pokladničný pás a netrpezlivo čakáme, kým predavačka oskenuje, odváži a spočíta všetko, čo si chceme kúpiť. Prvotný šok prichádza, keď si od nás vypýta nehoráznu sumu za tých pár vecí, čo skutočne potrebujeme. Druhotný po tom, keď sa pri pohľade na bločik presvedčíme, že si z nás tá žena naozaj nerobila srandu.

               Každý druhý týždeň počúvame v médiách o tom, že potraviny zdražujú. A keď sa aj médiám vyhýbame, bavia sa o tom známi, kolegovia, bavíme sa o tom rozhorčene doma, keď prídeme z nákupu. Poradiť si ale nedokážeme, nemáme ako. Pestovanie vlastných potravín je jedným z riešení. Bohužiaľ len na istý čas. Nakoniec aj tak ostávame odkázaní na nákup v obchode. Kde chceme, samozrejme, nakúpiť čo najvýhodnejšie.Pozeráme na ceny, nie na kvalitu výrobku. Je to logické, snažíme sa ušetriť.Slovenské potraviny sú samé o sebe drahé a mnohí z nás, práve z toho dôvodu, uprednostňujú dovezené, zahraničné potraviny o ktorých kvalite by sa dalo diskutovať.

               Od roku 2009, kedy Slovenská republika prešla na euro a obchody sľubovali iba zmenu meny, sa však sumy za obyčajne potraviny zdvihli až príliš. Obchody musia od začiatku tohto kalendárneho roka odvádzať 2,5 percenta čistých tržieb štátu a tým utrpia nie len oni ale aj naše peňaženky. Meníme menu, nie cenu sa už dávno zabudlo. Čo ale ostáva nám, obyčajným smrteľníkom? Pravdepodobne iba to, čo doteraz – sťažovať sa na to, že potraviny sú zo dňa na deň drahšie a nekvalitnejšie, no jesť sa predsa musí...